Oops! It appears that you have disabled your Javascript. In order for you to see this page as it is meant to appear, we ask that you please re-enable your Javascript!
dec 162016
 

Pod pojmom obraz rozumieme znázornenie určitej skutočnosti na ploche, prevedené za použitia určitého kresliaceho činiteľa. Obraz znázornený napríklad na porcelánovom hrnčeku, v starej knihe alebo na starom nábytku nepovažujeme za obraz v pravom zmysle, pretože sa v skutočnosti nejedná o samostatný obraz, ale iba o typ výzdoby. Poznáme mnoho typov kresby a maľby. Napríklad ceruzkové, uhlíkové, kriedové, pastelové, perové, tušové, akvarelové, temperové a mnohé ďalšie. Rozdiel medzi kresbou a maľbou nespočíva ani tak vo farebnosti, ako v použitej technike. Pri kresbe je zdôrazňovaná línia ako modelačný a tvárny element, pri maľbe sú za tvárny činiteľ považované farba a svetlo.  Pri maľbe je potrebné poznať optiku a optické vlastnosti farieb a vlastnosti materiálov. Za materiál môžeme považovať dosku, papier, lepenku, kartón, pergamen, kožu, plátno, kov, sklo a podobne – inými slovami všetko, čo tvorí podklad pre maľbu a taktiež materiál potrebný na vyhotovenie samotnej maľby, čiže napríklad, ceruzka, krieda, uhoľ, farby a tak ďalej. Patria sem aj nástroje, prostredníctvom ktorých je maľba realizovaná, napríklad štetce, špachtle a podobne. Spočiatku si maliari vyrábali farby sami, dnes sú farby vyrábané priemyselne.

Akvarel je termín používaný pre maľbu realizovanú za použitia vodových farieb. Pôvodne bol akvarel technikou využívanou najmä pri maľovaní krajiny, pretože biely papierový podklad vystihoval atmosféru a vzdušnosť krajiny. Neskôr sa táto technika rozšírila aj pri maľovaní zátiší a portrétov. Akvarelové farby nepotrebujú zvláštny podklad, je nimi možné maľovať na papier, ako aj na pergamen, či slonovinovú kosť. S akvarelovými farbami je možné stretnúť sa v tuhej forme, takzvaných buttonoch, polotuhej v téglikoch, či vlhkej v tubách. Všetky formy akvarelovej farby sú riediteľné vodou. Pri akvarelovej maľbe sa najčastejšie používajú okrúhle a ploché štetce, prebytočná farba z podkladu sa odsáva špongiou.

Tempera je termín pre maľbu realizovanú za použitia farieb, ktoré sú tvorené pojivom z rôznych látok riedenými vodou, ktoré na vzduchu tvrdnú, no vo vode sú nerozpustné, čo umožňuje maľovať vo viacerých vrstvách. Široké štetce sa pri tejto maliarskej technike používajú na nanášanie vrstiev farby na podklad, štetcami v tvare hrotu sa realizuje tieňovanie. Tempera je pravdepodobne najstaršou maliarskou technikou, poznali ju už Egypťania. Oproti akvarelu majú aj svetlé odtiene tempery vynikajúcu schopnosť prekrytia tmavého podkladu.

Olejová maľba je pravdepodobne najrozšírenejšou maliarskou technikou. Je populárna aj vďaka tomu, že umožňuje realizáciu maľby na rôznych povrchoch – najčastejšie na plátne, hodvábe, drevených, kovových alebo sklenených doskách. Pri tejto maliarskej technike sa používajú najmä špicaté a dlhé štetce – v podstate platí pravidlo, že čím dlhší štetec, tým plynulejší ťah. Pri maľovaní sa využívajú tieto základné farby – biela, žltá, červená, hnedá, modrá, zelená a červená a ich odtiene. Niektorí maliari zavrhujú čiernu farbu – považujú ju za bezvýznamnú.

Maliarstvo a rôzne maliarske techniky je možné využívať aj na zdobenie rôznych úžitkových predmetov, tu patrí napríklad amalgamová maľba na skle a zrkadle alebo emailová maľba na porceláne.

V minulosti, v dobe kedy neexistovali umelecké školy sa maliarske umenie predávalo z majstra na žiaka spôsobom, že maliarsky majster si vzal žiaka na učenie. Jeho úlohou bolo pomáhať majstrovi s bežnými vecami spojenými s maľbou, ako napríklad s miešaním  farieb. Pokiaľ žiak disponoval talentom, boli mu ukladané stále zodpovednejšie úlohy, pri ktorých sa naučil narábať so štetcom, roztierať a nanášať farby, neskôr bol žiak zasvätený do maliarskych techník a štýlov. Prvú maliarsku školu pre svojich žiakov otvoril v období renesancie Leonardo da Vinci v Miláne v roku 1485. Táto škola v roku 1571 sa začala označovať ako akadémia.

Zberateľstvo obrazov sa objavilo v Taliansku počas renesancie. Obrazy zbierali najmä panovníci, pápeži, šľachtici, ako aj maliari sami. Vedľa súkromných zbierok vznikajú prvé galérie na pôde rôznych palácov, kláštorov a akadémií. Z národných a štátnych finančných prostriedkov vznikajú prvé múzeá a obrazárne. Zberateľstvu obrazov je venovaných veľké množstvo časopisov, katalógov a zborníkov.

Obrazy sa najčastejšie objavujú zasadené do štýlového rámu. Rám pre obraz je tým istým ako väzba pre knihu – je ochranou a ohraničením umeleckého diela. Niekedy rám nie je súčasťou obrazu, niekedy je potrebné vloženie maľby do albumu, respektíve do pevných dosiek obsahujúcich výstelku.

Zbieranie starých obrazov formou objavu niekde v starom dome alebo na pôjde je v súčasnosti  neľahké, pretože už iba málo takto nepovšimnutých umeleckých diel sa niekde skutočne nachádza. I keď objavovanie takýchto zákutí môže naberať dobrodružné rysy, systematické zbieranie umeleckých diel je dnes obmedzené iba na dražby, aukcie a internetový predaj. Avšak existuje ešte iná možnosť – zakúpenie obrazu priamo od maliara. Ide o získavanie nových obrazov, avšak aj táto záľuba môže časom vyvrcholiť v činnosť, pri ktorej človek v sebe objavuje radosť z toho, že v správnu dobu dokázal posúdiť kvality toho alebo hentoho doposiaľ neznámeho umelca, ktorého diela postupom času naberajú na cene a popularite. Tradiční zberatelia sa venujú skôr zbieraniu starých obrazov, novodobí zberatelia kupujú skôr diela súčasných umelcov. Cenotvorba u obrazových diel je tvorená najčastejšie ponukou a dopytom a preto v tomto smere ceny konkrétnych diel vedia poriadne zakolísať.

 

 Leave a Reply

You may use these HTML tags and attributes: <a href="" title=""> <abbr title=""> <acronym title=""> <b> <blockquote cite=""> <cite> <code> <del datetime=""> <em> <i> <q cite=""> <s> <strike> <strong>

(required)

(required)

Time limit is exhausted. Please reload the CAPTCHA.